V podstate by mi to mohlo byť jedno. Nežijem v Bratislave už šiesty rok, hoci do nej dochádzam denne za prácou. Nie som prívržencom zelených – niektoré ich aktivity sú pre mňa za vlasy pritiahnuté, nech mi je odpustené. Sú však veci, ktoré sa ma dotýkajú, nech sa dejú kdekoľvek a ktokoľvek s nimi prichádza.
Mnohé európske metropoly, ktoré som navštívil (a nie je ich málo) si strážia zeleň ako oko v hlave. Nie nadarmo sa o zeleni hovorí ako o pľúcach mesta. Súčasťou miest sú krásne udržiavané parky a záhrady. V Bratislave pomaly, ale isto ubúdajú a tie, ktoré zostávajú, tie sa okliešťujú ako sa dá. Veď sú potrebné stále nové stavebné pozemky!!! A kde ich inde vziať? Najmä v centre mesta. Nejaký dôvod na výrub či zastavanie sa nájde a keď nie, jednoducho sa povie, že „proti tomu nie sú zákonné prekážky. Žiaľ, aj v dennej profesionálnej praxi sa stretávam s tým, že zákon nie je všemocný a nedokáže obsiahnuť všetko. Navyše si myslím, že tam, kde nestačí zákon, by mal úradovať zdravý sedliacky rozum. Ten však často zatieňuje moc peňazí, ktoré mesto potrebuje aj na platy takých úradníkov, ktorí vydávajú podobné rozhodnutia. Zdá sa mi, že na kompetentných úradoch nejako zle postavili šibeničky Má dať a Dal.
A tak sa na záver pýtam, kedy pod betónovú platňu cintorína pochováme posledný kúsok bratislavskej mestskej zelene? Bude však potom miesto pre pochovávanie ľudí, ktorí začnú umierať na choroby vyplývajúce z chorých pľúc mesta? Možno preháňam, ale nerád by som sa dožil obrazu z niektorých svetových miest, kde ľudia musia chodiť s rúškami na tvári. V tomto naozaj netúžim byť svetový...