Pri našom čakaní na narodenie nášho dieťatka som tieto slová s humorom v posledných týždňoch vyslovil niekoľkokrát a mnoho ľudí, ktoré prežévajú Máriino tehotenstvo a naše očakávanie s nami, mi dalo zapravdu.
Tieto slová mi ešte nástojčivejšie zneli v uplynulých povianočných dňoch. Posledný oficiálny termín mala Mária 27. decembra a drobec sa občas to nesmelo, ale predsa dával najavo. Jeden čas to vyzeralo, že sa konečne jedno dieťa trafí do termínu a nebudeme prenášať. Netrafilo sa...
Včera pol hodinky pred polnocou chytila Mária nejaký črevný katar a spojilo sa to s kontrakciami, takže pohľad na moju milovanú žienku bol strašný. Chvíľami som mal pocit, že mi porodí cestou do pôrodnice (zdravý človek ju od nás prejde pešo za 10 minút, my sme ju pri Dorotke s kontrakciami zvládli cca za 25 minút). Nuž, zalarmovali sme kamaráta, že štartujeme, či nás odvezie. Ochotne privolil. Do nemocnice - pôrodnice sme dorazili pár desiatok minút po polnoci. Avšak ako sme tam prišli, všetko bolo preč... Sestrička i lekár sa čudovali, načo sme vlastne prišli. Odvtedy už opäť nič a čakáme a čakáme. ĆLOVEK NEVIE ANI DŇA ANI HODINY.
Žiaľ, zažil som v uplynulých hodinách i smutnejšiu stránku týchto slov. Včera mi pochovali prvú spolužiačku zo strednej školy. Paradoxne najmladšiu (ak sa nemýlim) a prvú v abecede. Odišla po dlhej chorobe na Vianoce keď sa väčšina ľudí teší...
Nechcem tu rozvíjať teórie osudovosti. Niekedy som rád, že neviem čo sa stane o chvíľu. Asi by som mal ešte viac zbytočných starostí.